DIELO PRE PÁNA ALEBO PÁNOVO DIELO?

            Od momentu, ako som pochopila, čo pre mňa urobil Boh, nemohla som si svoje poznanie nechať len pre seba. Hľadala som spôsoby, ako o tom hovoriť a ako druhým napomôcť nájsť cestu ku Kristovi. Z času na čas som cítila, že Pán ma ku konkrétnej aktivite pozýva. Vždy som akoby nabrala nový dych a „rozbúchalo sa mi srdce vzrušením“. Háčikom však bolo zakaždým sa opakujúce pokušenie robiť pre Pána veľké veci namiesto toho, aby som konala dielo Pánovo. Znie to takmer rovnako, ale rovnaké to nie je.
            Keď som sa s nadšením púšťala do práce, zabúdala som na mieru. Nedopriala som si odpočinok či jednoduchú radosť zo života - len aby som nestrácala čas. Modlila som sa, ale dala som si pozor, aby modlitba netrvala príliš dlho. Toľko toho bolo treba urobiť a ako hovorí môj obľúbený duchovný autor: „ Kristove slová „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ akoby skĺzali po kamennom príkrove mojej duše s vedomím, že sú určené pre niekoho iného alebo v inom čase“. Osobný vzťah s Pánom mi unikal. Obmedzila som tiež kontakty s ľuďmi, s priateľmi, vzdala som sa vlastných koníčkov. Dostavili sa problémy so zaspávaním – ešte aj v spánku som tvorila.
            Dielo rástlo, ale ja som postupne stále viac cítila, že akoby som za ním už nebola ja, ale niekto iný. Bola som opantaná workholizmom, odetým síce do vznešeného svätého šatu, ale predsa to bol akýsi druh otroctva, ktorý ma oberal o slobodu a radosť z práce. Z práce v mene Boha a pre Boha, i keď ja som skôr mala pocit, akoby som Boha strácala. Cítila som sa vyprahnutá a keď som sa bezradne opýtala, čo s tým, dostala som odpoveď: „Keď je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije. A z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“
            Odvtedy vždy, keď príde pokušenie robiť toho veľa – a to pokušenie naozaj opätovne prichádza - dávam si pozor, aby som dokázala svojej vôli povedať „dosť“. Nariadim si obdobie pôstu, kde je na prvom mieste modlitba, na druhom modlitba a až potom práca. Ide to pomalšie, ale snažím sa nechať viesť Tým, ktorý dáva všetkému smer i zmysel. Niekedy mám pochybnosti, či by som predsa nemala trochu pridať, no Pán ma väčšinou pribrzdí a pozve k modlitbe, k stretnutiu s priateľmi, ku skutku konkrétnej lásky.
            Až vtedy, keď počúvam vanutie Ducha, žijem svoj život pestrý, plný farieb a krásy a aj svoje poslanie ako nesmierny dar od svojho Boha. A tento pokoj a naplnenie, ktoré prežívam a ktoré sú protikladom zviazanosti, vyprahnutosti a otroctva, mi dosvedčujú, že naozaj je rozdiel medzi tým, či konám diela pre Pána alebo sa snažím patriť Pánovi a konať jeho dielo.
            Na záver chcem pridať ešte jednu udalosť dnešného dňa, ktorá, aspoň si myslím, s vyššie uvedeným trochu súvisí. S manželom sme sa už dlhšie rozhodovali pre kúpu fotografického objektívu, ktorý by nám umožnil viac sa radovať z nášho spoločného koníčka. Nie je to lacná záležitosť, a i keď pre nás nie sú problémom peniaze, vždy zhodnocujeme, či danú vec naozaj potrebujeme a či ju adekvátne využijeme. Hlavne z mojej strany to bolo dlhé zvažovanie, no nakoniec sme sa rozhodli, že si radosť v podobe nového objektívu doprajeme. A práve dnes, keď som dopísala tento článok, ma manžel prekvapil otázkou, či by sme si nedopriali objektív ešte jeden – tento mal byť na fotografovanie detailov, ten prvý na zachytenie objektov vo veľkých vzdialenostiach. Jeho otázka ma šokovala, ale jeho argumenty hovorili akoby aj zo mňa: „Pozri sa, Oli, mnohé veci, ktoré doma máme, slúžia evanjelizácii. Dokonca aj naše dovolenky, na ktoré chodíme, snažíme sa sprostredkovať tak, aby slúžili tomuto účelu. Koľko toho venujeme svojim koníčkom? Čo si doprajeme, aby sme z toho mali radosť iba my – takú, kde nemusíme rozmýšľať, ako s ňou naložíme v službe iným?“
            Mal pravdu. Obaja sme cítili, že Pán nám chce darovať radosť z oboch objektívov. Nemali sme žiadne výčitky svedomia či nepokoj. Akurát sme si dodatočne uvedomili, že nová technika a radosť z práce s ňou aj tak nebude len pre nás. Hneď sme vedeli, že budeme chcieť, aby slúžila aj evanjelizačným účelom. A opäť nás naplnilo to známe nadšenie...